Lev je tak asi sto metrov odo mňa, no nebojím sa.
Koniec-koncov, lev je tiež dielom prírody. Aj on má miesto vo všeobecnej harmónii.
Človek musí byť filozofom.
Nemá zmysel, aby sme sa s ním púšťali do sporov. A potom – ved’ je ďaleko – sto metrov. A načo? Nerobí mi absolútne nič. Len si chodí.
Poberá sa sem. Veru, veľkolepý pohľad – takmer mi mráz chodí po chrbte.
Iný na mojom mieste by sa splašil a vystrelil. Ale ja som filozof. Prečo by sme sa hádali – nič mi nerobí. Je to jednoducho taká väčšia mačka.
A tie jeho oči – aká krásna zelená farba! A myšlienka, aká to len myšlienka je v nich!
V podstate, čo za myšlienka?
Treba, aby sme nadobudli filozofický vzťah k týmto problémom. Niekedy im prikladáme príliš veľký význam.
Poviete si – aký z toho plynie úžitok?
Iný na mojom mieste by vystrelil – vzdialenosť je dvadsať metrov, možno by aj trafil.
A keď netrafí?
Načo máme začínať zbytočné spory – lev je tiež dieťaťom prírody, tak isto ako, povedzme, strom. Dokonca má omnoho bližšie ku človeku. Obaja sme cicavce.
Zdá sa mi ale, že od istého času nie je len cicavec. Cudná myšlienka, ktovie, prečo mi zišla na um.
Človek musí byť filozof, musí si nadobudnúť širší pohľad na tieto problémy – nemá zmysel, aby sa hádal s ľuďmi, radšej mlč, ako by si sa mal vadiť.
Lev je na dva kroky. Strašný lev. Hovorí sa, že ak ho nedráždiš, aj on ti dá pokoj. Najmä, ak sa už najedol.
Co, aký lev? Ako v múzeu. Aj jeho pohľad zblízka je rozumný, celkom ako ľudský. Veď je to vlastne skoro človek.
Iba čo je trochu silnejší.
Vlastne omnoho silnejší.
Ale človek je rozumnejší.
Človek je filozof.
Jeho myseľ je naj…