Čosi nedokončené, nedomaľované, nevymazané je v našom živote. Tak si žijeme – so schodmi, ktoré nemajú zábradlie. Paskal sa rozhodol skončiť s touto situáciou. Zaklal prasa, narobil jaterničky a hovorí svojej žene:
– Bozkaj ma!
Žena znehybnie. Ešte pred desiatimi minútami mu nič nebolo.
– Nehľaď tak na mňa, – hovorí jej Paskal, – ale ma bozkaj!
– Ale, Paskal, – hovorí žena celá znepokojená. – Za bieleho dňa?!?
– No tak, pobozkáš ma alebo nepobozkáš? – zlostí sa Paskal. – Prečo ti všetko musím stokrát opakovať!?!
Žena zavzdychá a bozká ho. Teraz zavzdychá Paskal.
– Ani bozkať ako ľudia sa nevieme! – hovorí Paskal. – Nepozeráš každý večer v televízii, ako sa bozkávajú Američania…? To je niečo! Všetko riadne rozpracované! Len približovanie úst trvá tridsať sekúnd… Pomaly, ľahúčko, už-už sa stretnú, ako keby si spájal dve kozmické lode!… Stretnú sa, ale pery sa len troška dotknú… A tak ďalej… O ďalšom ti nemusím hovoriť!
Žena naňho hľadí a čuduje sa, čo sa mu stalo.
– A ty akoby si ma chcela zožrať! – pokračuje Paskal. – A prečo zatváraš oči, nebudem ti pichať injekciu!
– Paskal! – placho mu hovorí žena. – Nemali by sme vyhľadať lekára?
– Nič mi nie je! – hovorí jej Paskal. – Som normálny! Ak je normálny tento život, v ktorom sa nevieš ani bozkať ako ľudia!
Žena sa zadíva na dvere a začne sa pomaly, nepozorovane k nim premiestňovať.
– Ani ty však nie si vinná! – objektívne poznamená Paskal. – Kde si sa to mala naučiť? Američania sa na tieto bozky dívajú šesťdesiat rokov, a na čo sme sa my pozerali?
Žena je už na polceste k dverám.
– Na jesennú sejbu, hlbokú orbu, na najlepších pracovníkov v ťažbe uhlia…! Jediné poriadnejšie bozky boli medzi Brežnevom a Todorom Živkovom… Ale Brežnev prichádzal zriedkakedy! A aj tie ich bozky boli bratské, na hony vzdialené od amerického. Nedá sa to s ním ani len porovnať!.. No pod, nech to znovu skúsime!
Žena ustrnula na mieste.
– Tak pod! – prísne jej nariaďuje Paskal. – Bozkávaj…!
Žena k nemu pokorne podíde, zatvorí oči, vyšpúli pery.
– Pomaly… pomaly… neponáhľaj sa… Kam sa tak ponáhľaš, há? Vlak naháňaš?… – usmerňuje ju Paskal. – Hovorím ti po-ma-ly! Pomaličky! A nezatváraj tie oči! Otvor ich… Žena otvorí oči, ale jej pohľad je taký, že jej Paskal náhlivo rozkáže: – Radšej si ich zavri… No, tak poďme… Tak… ešte pomalšie…
Malý okamih predtým, ako sa stretnú ich pery, doľahnú k nim zvonku výkriky.
– Paskal! Paskal! Pod von, – kričí Miro.
– Potiaľto je to dobré! – hovorí Paskal. – Keď sa vrátim, budeme pokračovať…
Vyjde a nechá ženu, aby si lámala hlavu, či má utiecť alebo zostať.
Preklad Emil Kudlička