Mal som priateľa, ktorý myslel logicky. Patril k ľuďom, ktorí nikdy nehovoria za jazdy s vodičom, pretože si myslia, že je to skutočne zakázané.
Tento človek bol schopný stáť celé tri hodiny pred trávnatou plochou, na ktorú mu vietor odniesol klobúk, a neosmelil sa vojsť na ňu, pretože na tabuľke bolo jasne napísané: Nechoďte po tráve!
Rôznymi spôsobmi skúšal pritiahnuť si klobúk – pomocou lanka, prúta, telefonoval do meteorologického ústavu, či neočakávajú opačný vietor, a bol by si kúpil aj udicu, keby obchod nebol ako vždy zatvorený.
Nakoniec to nevydržal istý milosrdný občan, vliezol na trávu, odkopol klobúk a tým skončil celú aféru.
S týmto mojím priateľom som sa náhodou pred niekoľkými dňami stretol. Hneď sa mi začal sťažovať, že nemôže pochopiť, kam sa ten svet uberá.
– Nielen ty, – upokojoval som ho. – Nikto to nemôže pochopiť.
No moja odpoveď ho neupokojila natoľko, ako som očakával.
– Vždy som si myslel, že čestnosť, ak nie je základná, je aspoň kladná vlastnosť, – povedal mi. – Ešte stále si spomínam, ako si na dedine štyri generácie pamätali, keď Miťo Biely ukradol tri klasy kukurice. Dokonca aj jeho vnuci a pravnuci niesli ťarchu tohto činu a nemohli sa pozrieť ľuďom do oči. Biely bol bielou vranou v celom kraji. Zlodej. Nečestný človek.
– Čestnosť je historicky sa rozvíjajúca morálna kategória, – poznamenal som. – Nemôžeš očakávať, že všetko sa bude vyvíjať, a ona nie. Okrem toho si musíme upresniť, o akej čestnosti hovoríš.
– O najnormálnejšej, obyčajnej čestnosti, – odpovedal. – Prehistorickej. Niekedy zlodeji, klamári, kariéristi boli bielymi vranami v spoločnosti. A teraz?!
– A vysvetlil mi, ako to myslí.
Žil čestne, zachovával zákony, dodržiaval nariadenia a vyhlášky a humánne princípy, uvoľňoval miesto v dopravných prostriedkoch, pomáhal chorým a nešťastným, a preto bol každému len na smiech.
– Ako to? – spýtal som sa. – Ničomu nerozumiem.
– No tak. – odpovedal. – Na sídlisku som bielou vranou ja. Nemám štátny byt, v ktorom by som býval, k tomu vilu a trojizbový byt, ktorý by som dával do prenájmu Balkanturistu. Nepracujem ako čašník, neopravujem autá, v poduške mám len perie, nie tisícky. Na konte nemám šesťmiestne sumy ani v garáži dve autá, a vôbec, nemám garáž. Nekradnem, neklamem, žijem od jednej výplaty k druhej, a preto na mňa ukazujú prstom ako na bielu vranu.
– Akože? – spýtal som sa ho. – Vôbec nemáš garáž? To hádam nemyslíš vážne!
– Nemám, – priznal sa. – Sú aj takí ľudia.
Pomyslel som si, že je skutočne stratený, ale nepovedal som mu to. Nestál mi za to.
– Nezneužíval som štátny materiál, nikoho som nezbil, dokonca ani nezabil, nesúdil som sa ani raz, neožieral som sa a nerozbíjal som potom obloky na celom sídlisku…
– Tak aspoň dajaké aféry so ženami? – s nádejou som sa ho spýtal. – Hoci aj so škaredými.
– Nemám, – zúfalo povedal. – Veď som ženatý.
– Pozrel som naň, či žartuje. Bolo mi jasné, že s nim nie je všetko v poriadku. Hovoril pravdu.
– Vieš čo, – povedal som mu. – Musím si ešte niečo rýchlo vybaviť, – nemôžem sa dlhšie zdržiavať. – A dal som sa do behu.
Ako som utekal, pozorne som si poobzeral, či ma niekto nevidel zhovárať sa s ním.
„Veď ma toto indivídum celkom skompromituje,“ pomyslel som si. „Odkiaľ sa tu vzal? Dúfam, že ma s nim nikto nevidel. Podľa priateľov ťa druhí súdia…“
Rýchlo som prešiel cez ulicu, skryl som sa v najbližšom dvore, vyzliekol som si sako, postrapatil vlasy, vybehol po schodoch, vyskočil cez otvorený oblok, zavolal som taxík a až keď som prešiel cez dve sídliská, vystúpil som a spokojne vykročil.
Čoho sú schopné tieto indivíduá – pokaziť reputáciu normálnemu človeku.
A vyčiarkol som si ho z notesa.
Preklad Margita Pokojná