Dopravné predpisy sa nedodržiavajú.
Ba čo viac – jestvuje určitá kategória ľudí, ktorí sú presvedčení, že nie sú povinní ich dodržiavať. A konajú podľa svojho presvedčenia.
Občan tejto kategórie prechádza na červenú, prechádza na žltú, no len niekedy na zelenú.
Keby jeden – čert to ber, ale prechádzajú mnohí, a keď ich chceš pokutovať, zistíš, že je to nemožné.
Prvý vytiahne preukaz.
Druhý ti niečo pošepká do ucha.
Z tretieho sa vykľuje kolega.
Štvrtý na teba ani nepozrie – je zahľadený kamsi dopredu, do budúcnosti. A tak sa vzďaľuje – s rukami skríženými vzadu a s pohľadom upretým do tej budúcnosti.
Piaty je z vidieka. Majú tam síce semafory, ale nemajú dopravu. Semafory sú u nich len na okrasu. Zvykol si na to.
Šiesty je farboslepý.
Siedmy je môj zubár. Mimochodom, už tri mesiace čakám na plombu.
Ôsmy je príliš mladý, šestnásťročný – nevie, čo robí.
Deviaty je spolužiak.
Desiaty je popredný futbalista – môžem mu ja vynadať?!
Jedenásty je sused.
Dvanásty – synov učiteľ. A dobre vieme, aký problém je dostať sa v dnešných časoch na vysokú. Stačí jedna trojka a… koniec!
Trinásty je fatalista.
Štrnásteho vidíš každý večer v televíznom seriáli.
Pätnásty má za ženu cudzinku.
Šestnásty je z tvojej rodnej dediny.
Sedemnásty sa ponáhľa kamsi so súrnym odkazom.
Osemnásty je náčelníkov priateľ.
Devätnásty je inštalatér. Je ich stále menej a sú zákonom chránení.
Dvadsiaty je žena. Stopercentne.
Zostáva už len jeden – dvadsiaty prvý. Obyčajný človiečik, pokorne čaká na svoj údel.
Pokojne mu môžeš napariť pokutu. Nech si len pekne zapamätá deň, keď porušil pravidlá pouličnej dopravy.
Aj mu ju naparíš.
Platí a usmieva sa. Je ti to nepríjemné a vysvetľuješ mu, že pravidlá sú na to, aby sa dodržiavali.
– Pravdaže, – hovorí. – Dnes ich dodržiavam. Zabudol som si totiž doma služobný preukaz.
S úsmevom odchádza a ty ďalej riadiš dopravu. Nuž… lenže za tejto situácie?!