Jedného krásneho večera prišiel k nám náš dobrodinec – Petrov, strčil ruku do vnútorného vrecka a vybral psa.
Psík bol taký veľký a tiež taký istý biely, ako tenisová lopta. Keď ho Petrov položil ha stôl, hneď sklopil zrak, pozeral sa na obrus, a to po celý čas.
Petrov nato povedal:
– To je teda to psíčatko!
Upreli sme zrak na psa.
– Pekný psík, – povedal som neisto. – A čo s ním budeš robiť?
– Ako to, čo? – ozval sa Petrov. – Je tvoj. Priniesol som ti ho ako darček.
Nespomínam si, že by sme sa boli niekedy rozprávali s Petrovom o psovi. A vôbec, s nikým som sa nerozprával o psovi, už päť-šesť rokov sa rozprávam s mojimi známymi len o bytoch… lebo nemám. Preto som sa teraz pozeral na tú bielu loptu na stole a čudoval som sa, čo s ňou budem len robiť! Perspektíva žiť so psom, čo len dočasne, v mojom malom byte, tá ma úplne vyviedla z rovnováhy. Naozaj, psíča sa zdalo byť nesmelé a hanblivé, ale evolúcia nám pripravovala i väčšie prekvapenia.
– Čože? – prerušil ma v premýšľaní Petrov. – Chceš povedať, že sa ti nepáči?
– Máme veľmi málo miesta, – povedal som. Veď vieš – jednu izbu, kuchyňu, dve deti, aj ženu… Psíča je pekné. Biele.
– Nebuď ako malé dieťa, – odpovedal Petrov. – Videl si predsa, odkiaľ som ho vytiahol. Zaberie ti toľko miesta ako jedno večné pero.
– Teraz – možno, – súhlasil som. – Ale po čase… a prečo psa? Veď sme sa zhovárali o byte…
Vieš ty vôbec, čo je to majetkoprávny prevod? – spýtal sa Petrov. – Na majetkoprávny prevod trpí oveľa viac ľudí ako na infarkt umiera. Pomaly, ale iste.
– To viem, – povedal som. – Ale za takých podmienok…
– O miesto sa nemusíš báť, – povedal Petrov. – Ja, hoci mám päť izieb, cítim sa taký osamelý, prázdne izby ma tak veľmi deprimujú, že by som zavýjal ako vlk. Človek predsa potrebuje niekoho, aby sa staral o neho. Niekoho, kto by hol odkázaný na niekoho.
– Aj tak… – povedal som.
Pes je priam bezpodmienečne potrebný, aby si nadobudol duševnú rovnováhu! – kategoricky vyhlásil Petrov. – V takomto vysokoautomatizovanom svete človek musí prejaviť svoju ľudskú podstatu dáko navonok, priblížiť sa k prírode, k prirodzenej podstate sveta. Inak ho tá alienácia premôže.
Nedalo sa nič robiť.
– Okrem toho, – dodal Petrov, – tento druh nebude väčší ako topánka. To je taká rasa.
– Ktoré číslo? – opýtal sa so záujmom môj malý syn.
– A to aj na výšku? – spýtal sa znova.
– Na výšku… ako lyžiarska topánka, – odpovedal Petrov.
Potom rozprával o unikátnom prípade, keď jeden taký psík vraj narástol do výšky čižmy.
– Ale to sa stáva raz za tristo- päťdesiat rokov; a to bol len jediný prípad, – ubezpečoval nás. – Aj to v Nemecku. Teraz sa jeho vosková figurína nachádza v Britskom múzeu.
– A s bytom ako? – spýtal som sa. – Je nejaká nádej? Lebo veď s tým podnájmom…
– Prinesiem ti zo Švajčiarska psa, – povedal Petrov, – a ty mi tu ideš rozprávať o byte. S bytom to je jednoduché. Len sa usiluj dostať spod pazúrov alienácie.
Psovi sme dali meno Mokasín.
Po desiatich dňoch od Petrovovej návštevy Mokasín narástol a bol ako topánka číslo štyridsaťpäť. Zaviedli sme ho preto do špeciálneho obchodu „Obor“ , aby sme ho mohli odmerať.
Hneď som sa Petrovovi telefonicky ohlásil, ale ten zasa odcestoval do cudziny ako člen nejakej delegácie.
Po troch týždňoch pes bol ako teľa, a keď som sa po mesiaci vrátil zo služobnej cesty, stretol som sa na chodbe s nejakým bielym koňom, ktorý sa ale veľmi podobal na nášho Mokasína. Prívetivo som pokývol hlavou, dokonca som sa ho spýtal: – Ako sa máte? – a prešiel som celý znepokojený popri ňom do kuchyne za ženou.
– Čo to máme na chodbe? – spýtal som sa pošepky. – Azda len medzitým tu nebol Petrov?
– Petrov je ešte v zahraničí, – povedala ml žena. – To je predsa Mokasín.
– Čože? – prekvapil som sa. – Veď ako čižma…
– Čižma je predsa v Britskom múzeu, ale tento tu je ako ťava a zožerie pol kravy denne. Obávam sa, že jedného dňa zožerie aj deti.
– Choď, ešte aj ty, – povedal som. – Pes je najvernejší priateľ človeka.
– Uvidíme, – pokývala hlavou moja žena. – Veľmi o tom pochybujem, čo hovoríš.
Situácia bola vážna. Pre obrovské rozmery pes spával v tej našej jedinej izbe, deti zasa v kuchyni, a ja na balkóne. Moje úspory za dvadsať dní sa vyparili. Mokasín mal veľký apetít, ja som sa však stále bál, aby raz nesiahol na deti. Keď išiel von na dvor, trochu sa pohrať, užasnuté babičky padali na zadok ešte skôr, ako im pes stačil olízať nos.
Mokasín narástol, ale po rozumovej stránke zostal na úrovni dieťaťa. Kradol susedom topánky a nosieval ich domov. Pritom ich ale schovával na najneuveriteľnejšie miesta, a keď som kategoricky protestoval proti cudzím topánkam v byte, po dôkladnej prehliadke bytu sme našli topánky v šatni ale-bo v práčovni alebo v škatuli na chlieb. Predvolali ma na súd, obvinili ma z krádeže topánok, slovom celá štvrť povstala proti mne, Už mi len chýbalo, aby niektoré z detí zostalo trocha dlhšie vonku a nevrátilo sa domov načas, potom by sa k nám nahrnula rozplakaná mama, za ňou so zatnutými zubami s poľovníckou puškou na pleci otec, a obvinili by Mokasína z toho najhoršieho.
V noci som sa plazieval po dvoroch a tajne som vracal topánky, ktoré pes ukradol. Cez deň som ich skrýval, aby ich majitelia náhodou nenašli.
Moja žena nevydržala a vyhlásila ako prvá, že si musím vybrať – alebo ju a deti, alebo psa.
– Vieš, – povedal som jej chladnokrvne, – že od toho psa závisí náš byt. Petrov prisľúbil, že nám ho obstará.
– Nezaujíma ma to, – tvrdohlavo vyhlásila.
– Predám ho, z kože dám urobiť bubon a to ešte aký?! – povedal som jej. – Celý život budeme bývať v jednej izbe. Tieto deti vyrastú…
Rozplakala sa.
– Nemôžem predsa zahodiť Tetrovov darček, – povedal som. – A plakať nemáš prečo. Teraz je potrebná rozvaha.
Vydržali sme ešte jeden mesiac. Potom, aby som akosi vybŕdol zo situácie, napísal som list riaditeľstvu Britského múzea, v ktorom oznamujem, že som vlastníkom psa takých a takých rozmerov, a v mene vedy a kultúrnej spolupráce medzi našimi krajinami chcel by som ho darovať múzeu. Celkom zadarmo a trvám len na tom, aby vosková figurína mala tabuľku s nápisom: „Dar od Petrova.“
Nazdával som sa, že Petrov bude polichotený týmto faktom, že jeho pes bude stáť v miestnostiach Britského múzea.
Ani nie po dlhom čase som dostal odpoveď.
„Milý sir,“ písalo sa v ňom. „Máme tú česť, aby siné vám mohli vysloviť nesmierne veľké uznanie za váš skvelý návrh. Preto sme povinní oznámiť vám, že múzeum nedisponuje takými možnosťami, aby mohlo prijať vášho jedinečného psa. Prezradíme vám, že máme múzeum prepchaté psami. Prijmite preto naše úprimné poďakovanie za vašu ochotu a ubezpečujeme vás o našich priateľských vzťahoch voči vám.“
Z listu som nemal nijakú radosť, iba ak to, že ma titulovali „sir“ .
Medzitým som musel daňovému úradu zaplatiť daň za psa ako daň z luxusu, ktorá bola dvojnásobná; dal som ďalej Mokasína zaštepiť proti dvadsiatim všelijakým nemociam, čo ma stálo temer polročný plat, pohádal som sa s Akadémiou vied, ktorá chcela vyskúmať na psovi účinky psychoterapeutických procesov.
Vtedy som sa rozhodol, že ho zabijem. Po nociach sme snovali so ženou plány, kde, ako a čím vykonáme zločin, dokonca deti nás už volali lady Mackbeth. Práve som držal sekeru nad Mokasínom, keď vtom sa ozval zvonec, priniesli telegram. Petrov sa ohlásil, že príde domov z Londýna, spytoval sa na psa, ako sa má. Ešte oznámil, že vraj kúpil preňho veľmi originálny obojok. Sekera mi vypadla z rúk.
Ďalej sme žili tak, ako predtým. Platil som za telegramy do Lausanne a do Milána, musel som predsa Petrovovi dať odpoveď, ako sa má pes.
Mal sa veľmi dobre. Žral s veľkou chuťou, pravidelne sa hrával a po obede spával dve hodiny.
Opadalo posledné lístie, prešla jeseň a nadišla zima. Na balkóne sa mi spalo horšie, padal sneh a ráno ma museli vyrúbať lopatou.
Ale Petrov bol ešte stále v cudzine.
Dal som preto inzerát do novín, že vymením psa za trojizbový byt.
Žena sa na mňa súcitne zahľadela a išla sa vyplakať do kuchyne.
Na druhé ráno sa v našom byte zjavila energická mladá dáma a chcela vidieť psa. Prišla na základe môjho inzerátu v novinách.
Ukázali sme jej Mokasína.
Chcela rodokmeň.
Povedali sme, že je vo Švajčiarsku.
Vzala si teda Mokasína bez rodokmeňa.
Presťahovali sme sa do trojizbového bytu a zrazu sme začali cítiť, ako pes začína hrýzť ten majetkovoprávny prevod.
Musíme napísať Petrovovi, ktorý je ešte stále v cudzine, aby nám priniesol nejakého psa. V tomto pretechnizovanom svete človek predsa musí nejako prejaviť svoju ľudskú podstatu.
Preklad Anna Sýkorová