V poslednom čase čoraz častejšie hovorím s vodičom.
Električka ide, a ja hovorím s vodičom o počasí, o tom, čo za mládež nám to vyrastá, o gaštanoch na konečnej trojky, ktoré kvitnú dva razy do roka, aj o umení.
Vodič so mnou vždy nesúhlasí, niekedy ma ani nepočúva, ale ja len hovorím.
Čo mám robiť, moje možnosti sú malé.
Nemôžem poslať svojho synovca na päťročnú špecializáciu do západnej Európy bez toho, aby prešiel konkurzom, bez znalosti jazyka a nedbajúc na všetky konkurzy a na všetkých, ktorí na konkurzoch obstáli.
Nemôžem vymenovať svojho protežanta za vedúceho oddelenia alebo sekcie iba preto, že vždy so mnou súhlasí a že zakaždým prehrá so mnou partiu šachu.
Nemôžem dostať od štátu bezplatne miesto na chatu a postaviť si ju za peniaze určené pre robotníkov mnou uvedeného závodu, ktorých sme prijali, aby postavili obytný blok.
Nemôžem ani spôsobiť štátu škodu štyri-päť miliónov devízových leva, dovážajúc morálne a inak zastarané stroje a zariadenie, ktoré sa v iných krajinách používa už iba ako surovina.
Ani len to nemôžem, malé sú moje možnosti…
O tom už ani nehovorím, že nemôžem exportovať nekvalitné výrobky, čim by som kazil renomé krajiny a zapríčiňoval škodu nášmu hospodárstvu.
A aké možnosti majú ľudia…!
Rozdelia prémie za celoročnú tvorivú prácu: dve tretiny pre seba a jednu tretinu pre tých, ktorí si ich zarobili svojou prácou.
Racionalizáciu za desať miliónov leva – nechajú plávať, v prípade, že autor nesúhlasí stať sa spoluautorom.
Zneužitie, podvod, niekedy aj zločin – a súd im iba priateľsky pohrozí prstom: „Ej, neposlušnici akísi, vyťaháme vás za uši!“
Ľudia veru majú možnosti…
Kvôli zvýšeniu sebavedomia som sa pokúsil vykonať niečo, čo zákon zakazuje – prešiel som na križovatke na červené svetlo.
A pokutovali ma. Okamžite. A celkom opodstatnene.
Odvtedy hovorím s vodičom.
Hovorím presne pod tabuľkou, na ktorej je napísané: „Hovoriť počas jazdy s vodičom je zakázané“.
Je to zakázané a súčasne aj bezpečné.
A čo je najdôležitejšie – je to úplne v rámci mojich možnosti.