Petrov dopije svoju raňajšiu kávu, pobozká manželku na čelo a pohne sa k dverám. Odchádza do práce.
Pri dverách sa zastaví, začne sa ohmatávať po vreckách, siahne aj do vrecka plášťa…
– Čo hľadáš? – spýta sa ho manželka.
– Ale, nemám svoj názor, – odpovie Petrov, a ďalej sa prehrabuje vo vreckách. – Kam som ho len strčil?
– A takto… v tom vrecku… je čo? – ukáže žena prstom na ľavé vrecko saka.
– To je vreckovka, – povie Petrov. – Kam som len mohol strčiť ten názor?
Prehrabal všetky vrecká, prezrel aj aktovku, podíval sa aj na vešiak, ale názoru nikde.
– Niet ho, – vraví Petrov. – Ty nevieš, kde je?
– Nevidela som ho, – krúti hlavou jeho žena, – už ani neviem ako dlho… Len hľadaj, len ho ešte hľadaj!
Petrov prehrabe znova všetky vrecká, ale nenájde nič. Niet ho.
– Počkaj! – zvraští čelo jeho žena. – Posledný raz si ho bral minulý rok v januári, keď ste prerokúvali plán. Kam si ho potom odložil?
– Nie, nie, – vraví Petrov. – Vtedy som ho nebral. Vari nie som blázon, aby som chodil na prerokúvanie plánov s názorom.
– Veď hej, – vraví Petrovová, – potom si ho vari naposledy mal so sebou, keď ťa zavolali na vedenie podniku, spomínam si, že aj vtedy si ho hľadal…
– Nič také, – pokrúti hlavou Petrov. – Na vedenie podniku nikto nechodí s názorom. Tam stačí prikyvovanie. Vtedy som sa ho ani len nedotkol.
– A kde je teda? – vraví mu žena. – Nemohol sa stratiť, tu niekde bol…
– Bol, bol – odsekne Petrov, – ale teraz ho niet!
– To je mi ale pekné, – vraví jeho žena. – Kde len môže byť sakramentský názor?
Petrovová začne premýšľať, pripomínať si, kde v poslednom čase chodil jej manžel a či si názor bral so sebou…
– Počuj, – povie Petrovová, – spomenula som si. Bral si si ho, keď ste mali pokarhať toho… Simeonova za to, že kritizoval neplnenie plánu v podniku…
– Spomínam si, – povie Petrov, – veľmi dobre si spomínam, ale ani vtedy som ho nemal so sebou. Vtedy bolo treba podporiť rozhodnutie, nežiadal sa názor. Spomínam si, nie, vtedy som ho nemal pri sebe.
Petrovová pristúpi ku skrini a otvorí ju.
– Áno, býval tam, – vraví Petrov. – Ale raz som ho odtiaľ vytiahol a kde som ho odložil potom, – nespomínam si…
– Ale načo ho tak strašne potrebuješ? – vraví Petrovová, keď poprezerala všetko pri dokladoch a ani tam ho nenašla. – Čo ti to zišlo na um? Veď ideš do roboty. Povieš, že si ho zabudol doma.
– Veď hej, ale čo ak som ho stratil? – vraví Petrov. – Čo potom?
– Je tam toho, – odvrkne žena. – Veď ho ani nepotrebuješ. Vlastne, takto je to aj lepšie.
– No byť zase úplne bez názoru, to predsa len… – zaváha Petrov. – Budú ho odo mňa chcieť niekde, zhodím sa. Sú aj také prípady.
– Prosím ťa! – vraví jeho žena. – Dobre je nám aj tak.
– No predsa len, – vraví Petrov, – aspoň aby sme vedeli, kde je, takto to nejde. Nepatrí sa.
Petrovová sa opäť začne prehrabávať v skrini, začne prehadzovať šaty…
– Tu je, – zvolá. – V starom zimníku si ho nechal, čo si nemal na sebe už celé dva roky.
– Veru! – spomenie si Petrov. – Bol som niekde predlanskej zimy a vtedy som ho zabudol v kabáte…
– Nuž ale ja som tento kabát dala do čistiarne, – vraví Petrovová. – Hneď sa podívam, či sa niečo nestalo tomu názoru…
Poprezerala si ho z jednej i z druhej strany, ofúkala ho z prachu a z chĺpkov a podala manželovi.
– Nič mu nie je, – vraví Petrovová. – Je ako nový.
– Veď hej, – vraví Petrov. – Bodaj by nebol ako nový, keď ho takmer nepoužívam.
– Máš šťastie, – vraví mu žena. – Práve som sa zberala, že vynesiem ten kabát na pôjd, keď ho už vôbec nenosíš.
– Nuž, keď mám nový, – vraví Petrov. – A k tomu ešte kožuch.
– A druhý raz si názor odlož na lepšie miesto, – vraví mu žena. – Do nejakej škatule, alebo k dokladom. Do sporiteľnej knižky, tam je najistejšie.
– Tam ho dám, – vraví Petrov. – Ináč by sme ho museli zas hľadať…
Petrov si strčil názor do náprsnej tašky, pobozkal ženu na čelo a odišiel
Preklad Emil Kudlička