Pred mnohými rokmi, keď som bol malý, žil na našej ulici Človek, ktorý nikdy neklamal. Žil sám v malom zelenom domci.
Na dvore rástla čerešňa. Na jar sa zahalila bielymi kvetmi a v čase dozrievania plodov na ňu nikto nesiahal.
Človek mal ešte veľkého červeného kohúta. Spal na čerešni a na jar sa zdalo, že bielymi kvetmi obsypaný strom má veľké purpurové srdce.
Celá ulica poznala Človeka. Vítal všetky narodené deti a pri svadobnom stole sedel vždy na čestnom mieste.
Jediná izba jeho domca bola ovešaná obrazmi – biele skaly a žlté kvety, strieborné ryby, mlčanlivé loďky kotviace ďaleko na pobreží.
Ulica sa správala k Človeku s úctou a my, deti, sme si kládli otázku: prečo nejde do cirkusu a neukazuje sa ako ten, čo váži tristo kilogramov a z jeho nohavíc možno ušiť lodnú plachtu? Zíde sa národ, rozchytajú lístky a lákači budú kričať:
„Sem sa, sem, ľudia! Neobvyklá atrakcia, neuveriteľné číslo, jediné svojho druhu! Človek, ktorý nikdy neklamal!“
Večerami, po západe slnka, keď malo v červenom súmraku všetko neurčité obrysy, posadil sa na dvore a zhováral sa s kohútom. Nikto nevedel, o čom hovorili. Len raz sme počuli, ako sa spýtal kohúta:
„Tak čo povieš? Čo povieš na to?“
A krátko nato kohút zmizol. Človek, ktorý nikdy neklamal, ho nenašiel po návrate domov na čerešni. Prehľadal celý dvor, ale kohúta nebolo. Vtedy si Človek sadol na svoje obvyklé miesto a zahľadel sa na hviezdy.
Keď sa ľudia z našej ulice dozvedeli, že kohút zmizol, začali premýšľať, kto ho mohol ukradnúť. Bolo jasné, že to mohol byť len niekto cudzí, čo nebýval na našej ulici. Ale mohol byť aj z našej ulice, a to nás najviac vzrušovalo.
„Možno sa dakde zatúlal,“ povedal Človek. „Neznepokojujte sa toľko kvôli dajakému kohútovi.“
Ale ulica neobvykle stíchla a len kde-tu sa ozýval plač detí.
Noc, ktorá čoskoro nadišla, bola tmavá. Nebolo vidno ani mesiac, ani hviezdy. Akoby ich niekto ukradol.
Bratia, čo šili a predávali domáce papuče, nepustili gramofón a nepočúvali cigánske pesničky a Kolo Holič nevyšiel na cestu v pyžame a papučiach, ušitých bratmi a nekričal na nich za to, že celú noc vyhrávajú na gramofóne. Chvíľu postál na ulici pri bránke, pozrel na dvor, kde bývali bratia, započúval sa, užialene vzdychol a odišiel domov. Mal rád cigánske pesničky.
Druhého dňa priniesli ľudia, čo bývali v ľavom susedstve, červeného kohúta a Človeku povedali, že ho našli vo svojom dvore.
Človek povedal, že to nie je jeho kohút, ale oni ho presvedčili, že je.
Nechali kohúta tam a sotva odišli, susedia z pravej strany priniesli iného kohúta a povedali, že sa k nim zatúlal.
„Sedí na strome a hltá moruše,“ vysvetlili. „Keď sa nasýtil, veľmi pribral a vtedy sme ho chytili.“
„Chcel utiecť,“ zakričali ešte od brány dvaja bratia, čo šili domáce papuče,“ ale nemohol. Nám neutečie ani zajac, nie ešte kohút!“
Na večer sa na dvore, kde rástla iba jedna čerešňa, u Človeka, ktorý nikdy neklamal, zhromaždilo jedenásť kohútov. Veľké, ohnivé a dôležité.
Ľudia ich posadili na čerešňu a čerešňa mala odrazu jedenásť veľkých purpurových sŕdc.
Večer odišli muži k ujovi Milanovi a každý tvrdil, že pravý kohút je ten, čo priniesol on.
A nasledujúceho večera sa vrátil Človeku, ktorý nikdy neklamal, jeho vlastný kohút. Človek stál šťastný na dvore a dával ľuďom z ulice naspäť ich kohúty.
Všetci sa tešili, že sa kohút našiel.
Len ja som nevedel, čo si mám myslieť o Človeku, ktorý nikdy neklamal. Ráno som ho videl, ako kúpil na trhu veľkého červeného kohúta.
Dlho som však nepremýšľal, lebo som sa musel ponáhľať oberať čerešne v železničiarovom dvore. Keď sme sa vracali naspäť a tváre sme mali od čerešien celkom fialové, sedel Človek na dvore a zhováral sa s kohútom. Na ulici hučali cigánske piesne a Kolo Holič vyšiel v pyžame a papučiach na cestu a kričal na bratov, čo šili domáce papuče, preto, že celé noci púšťajú gramofón.
Preklad Dr. Viliam Bartošovič